Internet je čarovná vecička – ledva som dopísal svoje zápisky z Červenej planéty, dostal som hneď niekoľko reakcií. Zhrniem ich asi takto: „Fakt si ich videl?“
„Ako si sa dostal k hore Ortiz Mountins?“, „Je to vízia, alebo skutočnosť?“ a podobne. Skôr teda, ako budem pokračovať v ceste na návštevu jednej neuveriteľne vyspelej civilizácie napíšem, ako to všetko bolo v Novom Mexiku.
Tá cesta začala snom.
Ten sen som mal koncom leta roku 2010 v Petržalke a keďže je dôležitý pre pochopenie toho, čo sa mi po tom dialo, dovolím si ho opísať práve na tomto mieste.
V tom sne som stál na nástupište metra v ktoromsi veľkom meste, zrejme v Londýne. Z nejakej príčiny som zostupoval z nástupišťa dolu, na koľajište – perón bol však veľmi vysoký, možno tri metre a tak som sa pridŕžal okraja prstami oboch rúk. Keď som dvihol hlavu hore, uvidel som tam sestru svojho srdca, s ktorou som dovtedy žil celých päťnásť rokov. Lúčili sme sa a ja som nevedel pochopiť prečo. Ona mi však dávala na moju cestu požehnanie – nevedel som, či sa ešte niekedy stretneme. Bolo to hneď vedľa vstupu do tunela a ešte som sa ani nestačil pohľadom rozlúčiť so svojou láskou, už sa to začalo! Videl som, ako sa z tmy podzemia rúti vlaková súprava. Bol to zlomok sekundy, keď som pochopil, že nemám šancu prežiť – držal som sa okraja peróna z posledných síl a usiloval som sa pritlačiť celým telom na chladný betón nástupišťa – vodič súpravy ma zbadal, začal prudko brzdiť, ale aj tak sa hnala lokomotíva s vagónmi veľkou rýchlosťou. Cítil som, ako mi vzdušný vír kmáše košeľu na chrbte, ako sa vagóny šinú len pár centimetrov od môjho tela a každý pohyb mohol znamenať moju smrť. Nakoniec ma však súprava metra minula, ja som sa konečne pustil a dopadol nohami do tmy. Kráčal som v tme tunela.
Postupoval som poslepiačky podzemím a až po nejakej chvíli som si uvedomil, že tu nie som sám. Priestor sa tu rozširoval, už to nebol úzky tunel, ale akási podzemná jaskyňa, rovno pod veľkomestom. Keď si môj zrak privykol na tmu, začal som rozoznávať siluety bytostí. Takmer som zmeravel hrôzou – boli to naozaj veľmi čudné kreatúry, špinavé, zbedačené, poloslepé no veľmi nebezpečné. Bol som medzi ľuďmi podzemia, teda tými, ktorí odpadli od spoločnosti tam hore a žili doslova a dopísmena v kanáloch. Boli to obyvatelia mestských stôk, kanálov, celého toho temného a biedneho sveta... Bolo to otrhanci, bezdomovci, žobráci, zlodeji a násilníci všetkého druhu. Cítil som ich pohľady na sebe – a uvedomil som si, že ak chcem týmto svetom prejsť, musím byť jedným z týchto tu... Nesmú na mne vidieť, že sa odlišujem, že som tu len hosť. Musím sa stať jedným z nich, to znamená, musím myslieť, cítiť a jednať tak, ako myslia, cítia a jednajú oni ale nielen to predstierať – musím tomu, že som jedným z nich na sto percent uveriť aj ja sám.
Kráčal som prostred ich sveta a oni ma zo všetkých strán nemo pozorovali. Stačil najmenší môj strach, najmenšie zaváhanie a roztrhajú ma na kusy... A tak mi neostalo nič iné, iba sa v zlomku sekundy premeniť na rovnako zúboženú bytosť ako sú oni sami... Neviem, ako dlho som tam bol, viem len to, že som sa neustále pohyboval do väčších hĺbok a temnoty. Svoj strach som využíval na svoju premenu – a tak ma des a hrôza neparalyzovali, ale naopak, dávali mi schopnosť byť v neustálej pozornosti, podobne ako horolezec na útese bez istenia...
Po nejakom čase som si uvedomil, že energia tých bytostí sa mení – keď som sa lepšie rozhliadol, všimol som si, že na mňa pozerajú inými očami. Pochopil som, že som už veľmi, veľmi hlboko v podsvetí a že je tu iná klíma a medzi démonickými postavami sa vyskytli kde – tu aj ľudské city a ľudské svetlo v očiach, čo ma v tejto situácii prekvapilo. Nečakal som to na tomto mieste – ale bolo to tak. Namiesto stále sa zhoršujúceho inferna, s postupujúcou hĺbkou som stretal stále viac skutočne ľudských bytostí a ja som pochopil, že sa maskujú, aby vyzerali ako tí, ktorých som zanechal za sebou. Bol som na rozhraní svetov – jeden za mojim chrbtom, druhý predo mnou. Začal som sa cítiť bezpečnejšie. Tí, ktorých som tu stretal akoby o mne vedeli – mali na sebe dlhé plášte s kapucňami a čosi mi naznačovali. Cítil som z nich čoraz väčšiu ľudskosť a lásku a napokon som pochopil, že som medzi veľmi vedomými a vyspelými bytosťami, ktoré sa tu ukrývajú a žijú od nepamäti.
Dostal som sa k bráne – bola na úpätí hory – bol som v podzemí, z ktorého hora vyrastala a vedomí muži ma pozývali dnu. Usiloval som sa zapamätať si meno tej hory – robil som to tak usilovne, že ma tá úporná snaha vymrštila zo sna do bdenia.
Prebudil som sa – pochopil som, že som bol na dosah tajomstva akejsi veľmi starej a dávnej civilizácie, ktorá sa ukrýva za takmer nepreniknuteľným pásmom najväčšej ľudskej biedy v kanáloch podzemia; tam, kde nikto nemá odvahu vkročiť, aby podal svedectvo. Ešte dlho po prebudení som mal pocit desu z podsvetia, ale zároveň aj dobrý pocit z toho, že som tadiaľ dokázal prejsť a dostať sa až k hore, ktorej meno som si ihneď zapísal.
Ako som spomínal, bolo to v lete roku 2010, býval som v Bratislave, pracoval som na scenári k jednému dokumentárnemu filmu, moja láska mala skvelé miesto
v jednej kultúrnej inštitúcii a nič, ale celkom nič nenaznačovalo, že by som sa niekedy dostal do Ameriky, kde podĺa názvu ona hora existovala. Lepšie povedané, slovo, ktoré som si zapísal pripomínalo Mt. Shasta v štáte Kalifornia.
Netrvalo ani pár mesiacov, keď sa naše životy nečakane zmenili – prišlo nám celkom nečakané pozvanie do USA.
Najskôr to bola len výmena prostredníctvom sociálnej siete, potom stretnutie, napokon pozdrav z Kalifornie... Keď sa totiž vrátil do USA, bol u priateľov blízko hory Mt. Shasta a to si viete predstaviť, že keď mi poslal pozdrav s fotografiou hory, behali mi zimomriavky po chrbáte.
Prijali sme pozvanie do Nového Mexika, pretože tam bol jeho skutočný domov a v Kalifornii bol len na návšteve u svojich priateľov.
Už udalosti na Slovensku, krátko po mojom sne, začali nasvedčovať tomu, že sa s nami deje čosi mimoriadne... Mal som neustále de-ja-vu... Napriek tomu, že som cítil, že „naša loď prichádza“, bál som sa naplnenia sna o podzemí – pretože som vedel, že cesta, ktorú som podnikol bola veľmi osamelá a kdesi za svojim chrbtom som zanechal svoju lásku. Aj keď mi dala požehnanie, nevedel som si situáciu, že nebudeme dlho spolu ani len predstaviť... Robil som všetko možné, aby sa tak nestalo...
Napokon – hnaní akýmsi neuveriteľným impulzom nevyhnutnosti, rozhodli sme sa prijať pozvanie a odísť... Moja láska zanechala sľubnú kariéru a dala výpoveď. Ja som prerušil kontakty s producentami, predali sme čo sme mohli a vydali sme sa na cestu z ktorej podĺa môjho pocitu zo sna nebolo už návratu späť...
Vedeli sme so sto percentnou istotu, že nám neide „iba“ o našu novú kariéru – ale o čosi oveľa, oveľa podstatnejšie.
A vedeli sme aj to, že to nebude ľahká cesta.
To, čo sme si prežili pred odchodom nebudem teraz spomínať – je to iný príbeh a raz ho aj prezradím. Nateraz by to bola zdĺhavá odbočka.
Pre mňa to bola cesta osobným peklom. To, čo sa mi snívalo sa stalo skutočnosťou a naša cesta sa, podobne ako tam v metre – nečakane rozdvojila a ja som musel vykročiť celkom sám.
Nové Mexiko je neuveriteľná krajina – je to púšť s nadmorskou výškou približne nášho Skalnatého plesa, teda už riadne riedky vzduch. Indiánske a šamanské tradície sú tu stále realitou – priam dýchate ovzdušie pôvodných obyvateľov Ameriky.
Priestor je nesmierne rozľahlý – vidíte pohoria vzdialené dvesto kilometrov a sú ako na dosah ruky. V noci vnímate úžasné nebo posiate hviezdami ako päste. Sú tu jedny z najväčších observatórií s teleskopmi v USA – neustále pozorujú Vesmír.
A podzemie je plné nepreskúmaných, obrovských priestorov...
Cesta ma viedla k istej americkej spisovateľke, ktorú budem volať jej krstným menom Harriette.
Žije – ako ostatne veľa ľudí v Novom Mexiku – v malej súkromnej komunite.
Jej dom je na jednom z najúžasnejších miest pri mestečku Madrid, ktoré má najviac ak päťsto obyvateľov. Harriette píše knihy o povstávaní ženskej energie.
V jej komunite však neexistujú žiadne pravidlá – okrem spoločného a veľmi zábavného veštenia tarotových kariet pri rannej káve sa obyvatelia domu pohybujú každý po svojom. Neexistuje tu žiadna „spoločná idea“ - iba vzájomné pomáhanie.
V čase, keď som tam žil, býval v tom nádhernom dome mladý muž Chad zo štátu New Yourk, jeho priateľka Brent z Kalifornie a Patty z Texasu. 72 ročná Harriette pochádza tiež z Texasu. Niekedy prišla Donna Rea z Colorada a bol som tam, samozrejme ja.
Harriettin dom stál na jednom z najúžasnejších miest aké som počas svojho trojmesačného pobytu v Novom Mexiku objavil – bokom od cesty, na miernom svahu, pričom najbližší susedný dom nebolo ani vidieť, museli ste k nemu kráčať dobrých desať minút kamenistou a červenou zemou s pichľavými porastami pomedzi kaktusy...
Noc čo noc tam zavýjali kojoti – a keď som sa vracal autom z hlavnej cesty, reflektory často osvietili niektorého z nich; chodili celkom blízko ku domu.
Z domu a hlavne jedného miesta, ktoré bolo určené pre táborák a „drumming-circles“ som mohol dobre vidieť modravé pohorie, vystupujúce priamo z roviny.
Od prvého dňa ma čímsi zaujalo a len čo som ráno vstal a urobil si rannú kávu, nemohol som od neho odtrhnúť zrak, Zo spoločenskej miestnosti v Harriettinom dome, cez presklenú stenu som videl záhradku s trampolínou, vysutou sieťou a bazénom a potom drevený plot, nízke porasty púšte a napokon Ortiz Mountins, ako sa to pohorie volalo.
Má nezvyčajne pravidelný tvar – v strede je najvyšší vrch, akoby štít a od neho sa po obidvoch stranách, napravo aj naľavo vypínajú menšie a takmer rovnako vysoké vrchy. Vyzerajú akoby zrkadlovo a veľmi symetricky obrátené. Od nich sa pohorie zvažuje veľmi mierne až k rovine.
V ľavej časti hory vidíte čosi ako bielu jazvu – Harriette mi vysvetľuje, že to je miesto, kde robí tajné výskumy americká armáda. Vstup tam je prísne zakázaný.
Zakaždým, ako sa na to opýtam, cítim závan tajomstva – akoby sa ľuďom, ktorí tu žijú a poznajú to tu už ani nechcelo odpovedať na otázky pochybovačov. Áno, hovorí Harriette, oni vedia, prečo to utajujú... Verejnosť sa to nemá nikdy dozvedieť – aspoň nie teraz. Harriette mi hovorí o zvláštnych svetlách, nalietavajúcich po nociach na siluetu hory a strácajúcich sa v nej... Nikto nepochybuje, že ide o mimozemské návštevy.
„Mnoho ľudí ich videlo. Sú tu. Mnoho ľudí to môže dosvedčiť“ - hovorí Harriette, ale potom sa otočí a kamsi zmizne. Pochopím, že nemám klásť zbytočné otázky.
Načo?
Kto chce verí, kto chce bude večným pochybovačom... A Harriette vie svoje.
Mojim najbližším človekom v Novom Mexiku sa stáva Chad Gallagher. Má čosi cez tridsať, ale je neuveriteľne hyperaktívny a nikdy nevydrží bez činnosti a práce. Občas ma zavolá do Harriettinej rozľahlej záhrady – strčí mi do ruky lopatu a začneme makať. To vám poviem, držať tempo s Chadom a navyše v tom riedkom novo-mexickom vduchu je skutočným výkonom. Som hrdý, že to zvládam.
S Chadom musíte tak – neznáša lenivosť, neznáša čakanie a prázdne reči.
„Pozri, na čo čakáme?“ hovorí mi, keď si občas sadneme a vypijeme z ktoréhosi nápoja, lebo v tejto hlboko – vnútrozemskej krajine ste smädí takmer neustále.
„Na čo treba ešte rečí? Načo pochybnosti? Na čo čakať? Nová zem je tu a teraz – len ju treba trochu očistiť. Takže poďme, ide sa makať“ hovorí Chad. Je presvedčený, že
raj je už teraz a tu – iba strašne zanešvárený. Treba ho očistiť vlastnými rukami.
Občas Chada niet. Príde pre neho Aris, jeho kamarát na obrovskom a veľmi starom tereniaku. Čosi si spolu ticho hovoria, stoja bokom, potom naštartujú tú obrovskú kravu a z rachotom jej silného motora odídu kdesi do Ortiz Mounins.
Keď im poviem, že chcem horu poznať bližšie, pozrú na mňa, akoby ma šacovali.
„Raz ťa tam zoberieme Charles“... to znie ako prísľub.
Zakiaľ som sám, chodím svojim požičaným Chevroletom, trakom 4x4 do Maridu.
Madrid leží na úpätí Ortiz Mountins. Kedysi banské mesto. Neskôr, keď ukončili ťažbu striebra, ghost-town, mesto duchov. Potom obsadili chátrajúce banícke domy squotteri a je to tuším len dvadsať rokov, čo z mestečka urobili centrum umenia.
Domčeky sú rekonštruované, drevenné a krásne farebné. Žijú tu renegáti, outsideri z celých USA. Je to mesto rebelov, ale aj motorkárov, alternatívnych umelcov a hľadačov pokladov v Ortiz Mountins.
Všetko sa tu točí okolo tyrkysu. Tyrkys je indiánsky drahokam. V opustených banských štôlňach môžete aj dnes nájsť tyrkys, občas i striebro, či rudu zo stopami zlata. V Madride sú dielne a dielničky na opracovávanie drahých kameňov – umelci z nich potom vyrábajú šperky a v lete sem prichádzajú davy turistov z celej Ameriky.
Madrid je skrátka Madrid a ja ho milujem.
Chad a Brent sú v Madride známym pojmom – a tak som jedného dňa u Roba v jeho dielni na opracovávanie tyrkysu. Tá dielňa má azda päť krát päť v priemere, sú tu brúsky a frézy, ale aj speleologické náčinie, rôzne skoby, laná, kladivká, lampy...
Rob tu aj býva – spáva na poschodovej posteli a prostred toho bordelu má obrovský LCD monitor.
Rob je však viacej doma v podzemí, ako vo svojej dielni – vonku stojí jeho truck i štvorolka na presun v náročnom teréne. A Rob je ten, ktorý ma má previesť...
No ale to predbieham udalosti.
Pocit, že som v mojom sne a to v jeho časti, kde som začal vnímať iné bytosti, ako na jeho začiatku - som dostal práve u Harriette. Z Chada, ale aj Brent a Patty sa napokon vykľuli moji skutoční priatelia a navyše veľmi osvietené bytosti.
Vodili ma na stretnutia do Santa Fe, na nedeľné krúžky Celebration, kde sa stretávali hľadači azda všetkých duchovných smerov. Chodili sme na ezoterické trhy v Santa Fe, ktoré je mimochodom jedným z najsilnejších duchovných centier USA.
Hovorí sa, že Santa Fe je zároveň po New Yorku a Chicagu tretím najvplyvnejším kultúrnym centrom USA.
Mal som pocit ako v mojom sne – že hmly sa rozchádzajú a ja stretám stále väčší počet osvetených bytostí, aj keď v tomto smere ostávam vždy ostražitý, ak nie skeptický... Hovorím však teraz o svojom jasnom vedomí paralely s mojim snom – ak to bol sen ktorý hovoril o mojej budúcnosti, musím byť teraz v strehu.
Aj tak bolo neuveriteľné, hraničiace s najbujnejšou fantáziou, že som sa dostal až sem. Že sen mojej cesty sa začal napĺňať v realite – ako toľkokrát v živote som si opakoval; ak si došiel až sem, nikdy nepochybuj! Nikdy nepochybuj, že vízie a sny
sa uskutočňujú v hmote – ak im dostatočne porozumieme a uveríme im.
Už raz sme takto putovali so svojou láskou – bolo to v roku 2003 a vtedy bolo našim cieľom stretnutie s mužom zo snov – uskutočnilo sa v zátoke San Pedro v španielskej Andalúzii... Aj vtedy sme si hovorili, že už nikdy nebudeme pochybovať – že už nikdy nebudeme pochybovať o snovej povahe reality a o tom, že ak máte naozaj silné odhodlanie, ak naozaj dokážete postaviť všetko na jednu kartu, ak dokážete hrať vabank hoc aj so svojou vlastnou existenciou, veci sa uskutočnia.
Vedeli sme to, no po San Pedre sme boli znova vrhnutí do takzvanej „jedinej možnej reality“- akoby sa proti nám dohodlo celé peklo, zažívali sme všetko možné len nie magickú skutočnosť. Santa Fe a Nové Mexiko boli druhou takou výzvou v našich životoch, tentokrát azda ešte nástojčivejšou.
Jednoducho sme už nedokázali – napriek našej podarenej kariére – žiť starým spôsobom života. Boli sme ochotní dať do tejto cesty čokoľvek. Vedeli sme, že
je to naša šanca, výzva, volanie, na ktoré treba reagovať, nie iba o ňom rozprávať.
Toto nie je priestor, na ktorom mám dopodrobna rozprávať o našej ceste do Nového Mexika a preto to skrátim; v Harriettinom dome som spoznal bytosti zo svojho sna – tie, ktoré žili na h r a n i c i svetov. Bolo to ako neuveriteľné puto medzi nami – každý z nás pochádzal z iného kúta zeme; a predsa sme si dokonale rozumeli.
A vedeli sme o čom hovoríme, keď spomíname iné civilizácie a tajomstvá urkyté v hĺbke pod Ortiz Mountins.
„Všetci sme sa tu stretli pre nejaký účel“ hovorili sme často u Harriette. A ďalej:
„V Madride, v Santa Fe, ale aj v celej tejto oblasti Nového Mexika žije veľa, veľa ľudí, čo tušia to isté čo my – sme tu pre nejaký spoločný účel... Niečo nás sem priviedlo a my máme prísť na to, čo...“ - takéto boli naše spoločné rozhovory.
Bolo mi už jasné a nepochyboval som /aj keby som pochyboval, samotný fakt, že táto cesta sa uskutočnila ako sen/, že niečo ma pritiahlo práve na toto miesto. Zo všetkých kútov Zeme práve na toto miesto. Hora Ortiz Mountins sa mi prihovárala – cítil som k nej čosi dôverné a známe. Fascinovala ma. Dokázal som celé hodiny presedieť sám v záhrade Harriettinho domu, tam pri tom ohnisku, alebo na malom kopčeku z ktorého bol dokonalý výhľad po zvlnenej krajine až na horu – sedel som tam a pozoroval celú scenériu. Slnko, ktoré v Novom Mexiku svieti takmer neustále a akýkoľvek mráčik je tu vzácnosťou pražilo aj v marci a rýchle mi spálilo tvár a chrbát rúk, najmä hánky: na druhý deň som si dal rukavice, zababušil sa, nasadil okuliare a šiltovku a zasa len hľadel a hľadel na tú fascinujúcu horu.
„Ešte ťa nepozvala?“ opýtal sa ma raz Chad a myslel tým, či som ešte nepocítil pozvanie samotnej hory. Áno – čakal som na pozvanie samotnej hory.
Ako turista som sa mohol tam hore vybrať hocikedy, nič by mi v tom nebránilo – ja som však sedel celé hodiny na Harriettinom pozemku a čakal, čo sa prihodí.
Predo mnou bola zábrana z ostnatého drátu, aké tu bývajú kvôli dobytku; ja som ju však vnímal ako hranicu, ktorá ma ešte zatiaľ delí od zasľúbenej zeme.
Ešte mám čosi prekonať, ešte sa čosi naučiť – inak by pozvanie prišlo a ja by som išiel...
Kam by som to vlastne išiel?
Celý čas, ako som pozoroval horu Ortiz Mountins mi bolo jasné, že je cieľom mojej cesty do Nového Mexika – a vedel som aj to, že napriek skomolenému názvu a odkazu na Mt. Shasta, je to práve táto hora a žiadna iná.
Kde som bral tú istotu?
Bral som ju zo skutočnosti, že všetky okolnosti môjho života minimálne za posledný rok ma doviedli práve sem. Cieľ nám nebol celkom jasný – vedeli sme, že sa nám má čosi prihodiť, ale nevedeli sme presne čo. Prestali sme so všetkým tam doma na Slovensku – prestal som dokonca publikovať na internete a stiahol som svoje blogy. Cítil som, že najprv musím uzatvoriť minulosť, aby som mohol vykročiť do budúcnosti. Áno – to, čo ma čaká závisí od toho, ako sa vysporiadam so svojou minulosťou. Je teda ešte niečo v mojej minulosti nevysporiadané, prečo nedostávam ešte stále pozvanie od Ortiz Mountins?
Aké to malo byť pozvanie?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára