Internet je virtuálnym priestoron, ktorý zrkadlí kolektívne vedomie súčasného ľudstva.
Keď som pred rokmi to tohto fascinujúceho priestoru ako autor vstupoval, netušil som, že môj už vtedy zamýšľaný projekt Netstory má uzrieť svetlo sveta práve v dobe zápasu o slobodu Internetu. Na projekte som pracoval niekoľko rokov ale nie preto, že by bol taký technicky náročný a komplikovaný, ako skôr z dôvodu vlastného autorského i ľudského vyzrievania a písania materiálov pre túto stránku. Radil som sa vtedy s ľuďmi, ktorí mi nie veľmi odporúčali zavesiť na web moje autorské texty; hlavne z dôvodu krádeže duchovného vlastníctva. Chcem sa teda ako autor a internetový publicista vyjadriť k tom, čo v súčasnosti prebieha vo svete v súvislosti s bojom zástancov autorských práv a tých, ktorí sa obávajú o stratu slobody v tomto doteraz tak slobodnom priestore.
Budem hovoriť len o svojej skúsenosti – ako to ostatne robím odkedy som do sveta netu vstúpil.
Projekt Netstory, ktorý má postupne poskytovať okrem priestoru pre moje vlastné autorské vyjadrenie aj priestor pre vyjadrenie širšej internetovej pospolitosti som započal v roku 2004 po mojej pamätnej ceste do španielskej Andalúzie. PUTOVANIE DO SAN PEDRA. Ale jeho počiatočná história siaha do zátoky Calla Higuerra, kde všetko začalo ako impulz, čo mi vtedy prišiel prostredníctvom slov môjho dievčaťa, ktorá mi v medznej životnej situácii vtedy povedala „napíš o tom“.
Najprv som na ňu pozrel - o čom to vlastne mám písať a pre koho to písať?
A ďalšia otázka – ak to všetko pekne poctivo aj napíšem, kto mi to na Slovensku uverejní, alebo vydá?
Hrozil som sa obchádzania vydavateľstiev, producentov, lebo túto hru som už poznal... Viacmenej som si bol istý, ako u nich pochodím, no mojej skepse som celú túto cestu absolvoval.
Len sa mi potvrdilo moje tušenie z Andalúzie, že z oficiálnych inštitúcií ma vypoklonkujú s tým, že talent na písanie síce mám, ale ich edičný plán s takýmto titulom do budúcnosti neráta. A tak sa mi to v skutočnosti aj dialo – robil som všetky možné i nemožné pokusy ako sa autorsky na Slovensku realizovať, no realizoval som sa len vtedy, ak som bol ochotný pracovať na témach, ktoré som dostal ako zákazku. Pánboh zaplať za tie zákazky, umožnili mi totiž systematicky pripravovať môj projekt Netstory, ktorý rokmi naberal na jasných kontúrach a obrysoch.
O čo v tomto projekte ide?
Vprvomrade som tam chcel umiestniť svoj dlhoročne zrejúci román MENOVO NA KONCI SVETA, ktorý zahŕňa obdobie približne sto rokov v dejinách jedného malého slovenského mesta a ságu niekoľkých jeho rodín, ulice, štvrte... Začína sa kdesi okolo roku 1912 a končí /alebo pokračuje/ v súčastnosti, teda v roku 2012.
Toto rozsiahle dielo zahrňuje v sebe aj moje príbehy NAVERÍMBOHA /1998/,
PUTOVANIE DO SAN PEDRA /2005/, ale aj niekoľko sto stránkové blogy ANTILUZIA či NARUBY. Okrem toho som mal v úmysle zverejniť svoje autorské denníky, ktoré si ako scenárista vediem od roku 1974 až podnes. Netstory je čímsi ako interaktívnym románom, textom, ktorý pokračuje každodennými zápiskami po súčasnosť a vlastne sa každý deň tvorí, podobne ako keď žena štrikuje dlhý šál. Rozhodol som sa využívať Internet ako výrazový prostriedok, teda špecifický výrazový prostriedok, čosi nové, veľmi pružné, dynamické a hlavne autentické – pretože nie je tu vydavateľa, či producenta, ktorý by vám texty upravoval. Netstory som komponoval ako hologram – aj najmenšia časť príbehu môže vystupovať samostatne, ako článok, príspevok, kapitola... Niekoľko tisíc strán textu, ktoré už dnes Netsory obsahuje možno čítať na preskáčku – čitateľ sa tak slobodne rozhoduje a svojim spôsobom „spolutvorí“ svoj čitateľský zážitok.
K tomu doplňujem fotogalériu stoviek mojich obrázkov z domova i zo sveta...
Netstory je okrem osobného, autobiografického príbehu, či ságy zároveň aj prierezom „timeline“ dejinami posledného storočia – dejinami nielen onoho malého slovenského mestečka a jeho rodín, ale aj európskymi, či svetovými dejinami.
Mojim scenáristicko-publicistickým výskumom vlastných textov, ktoré si vediem celé desaťročia som totiž prišiel na zvláštny princíp „uloženia“ jednotlivých príbehov systémom akoby ruských „matiriošiek“, pričom tá najväčšia reprezentuje Univerzum a všetky ostatné, až po tú najmenšiu reprezentujú stále „menšie“ a menšie príbehy, až po ten náš – individuálny. Váš i môj príbeh je „uložený“ v „tele“ širšieho príbehu rodiny, mesta, regiónu, krajiny, sveta, vesmíru... Štúdiom zákonitostí kvantovej fyziky, ale aj mnohých mystických tradícií sveta som dospel k ešte o čosi zaujímavejšiemu výsledku – naše príbehy sú nielenže v sebe pasívne „uložené“ - ale majú vplyv jeden na druhý. Aj najmenší, osobný príbeh má teda svoj účinok na celý vesmír... V tom je uložená naša moc – spojená s osobnou zodpovednosťou.
Nie sme teda bezmocné bytosti, ktorými zmieta osud, ako loďou na talianskom pobreží... Máme svoj „vplyv“ - ten vychádza z vnútra aj toho „najmenšieho“ príbehu, teda aj s vášho vlastného. Tomuto poznaniu zvyknem hovoriť „učenie o príbehoch“ - Netstory je vlastne „dôkazom“ že veci a príbehy takto fungujú ale aj toho, že my sami svojim príbehom nie sme. Sme tí, ktorí sú „za“ príbehom, sme jeho scenáristami ale aj režisérmi a producentami.
Netstory nie je len samoúčelným poducírovaním sa pred verejnosťou – je to „dôkaz“, že napriek tomu, že sa v bežnom živote so svojim príbehom stotožňujeme, práve ono „stotožnenie sa“ je príčinou našej biedy a utrpenia.
Cesta „za“ príbeh je cestou vedomého prežívania svojho príbehu – a tá cesta vedie k roku 2012.
Keď už som spomenul tento rok, musím napísať, čo si ja pod týmto fenoménom predstavujem a ako ho chápem. Pre mňa je to j e d n o z n a č n é vystúpenie z Príbehu. Príbeh, lepšie povedané jedna veľká Kniha, obsahujúca v sebe celé tisícročia sa končí. A tak sa končia aj naše osobné príbehy. Končia sa príbehy celých krajín i únií... Jednoducho je koniec, záver – to však neznamená náš zánik. Práve naopak – r o d í m e sa ako autentické ľudské bytosti. Ako tí, čo sú tvorcami svojich príbehov i príbehov tohto sveta. Je to, prosím, zrozumiteľné?
Ešte raz – to, čomu hovoríme Apokalypsa je pre mňa smrť húsenice a zrod motýľa.
Motýľ symbolizuje naše autentické Ja, teda našu jedinečnosť.
Húsenica je príbeh, s ktorým sme sa natoľko stotožnili, že jeho záver považujeme za svoju smrť. Dejú sa nám veci – mne aj vám, ktoré by sme ešte pred rokom, dvoma považovali za science-fiction. Vplávali sme naozaj do turbulentných časov – to zomiera starý príbeh – váš starý príbeh, môj starý príbeh i príbeh starého sveta všeobecne: nezabúdajme na systém matriošiek...
Tým, že tento storočný príbeh zverejňujem znamená zároveň to, že sa už necítim byť s ním zviazaný – nestotožňujem sa s ním. A keďže som sa od neho všetkým svojim úsilím odpútaval, nemám dnes už pocity vlastnej neistoty, či strachu pred zverejnením, aj keď niekedy to ešte príde a vie ma to na čas zaskočiť...
Netstory je o d h a l e n í m na nete – teda pred širokou verejnosťou. Robím to dobrovoľne a celkom zámerne; som totiž presvedčený, že to, čomu hovorím „starý príbeh“ fungovalo /a funguje/ na princípe ukrývania a vytvárania hraníc. To ukrývanie, či zatajovanie, alebo vytváranie falošného imidžu /klaňanie sa obrazu/ na ktorom stojí táto stará paradigma /starý príbeh/ vytvorilo aj fenomén o ktorom som hovoril na začiatku – fenomén vlastnenia duševného vlastníctva. Licenciu si od vás môže kúpiť hocikto, kto vám ponúkne sumu, ktorú mu podpíšete. Tým pádom máte peniaze, ale nemáte nárok používať vaše vlastné dielo podľa vášho vlastného uváženia.
Moji priatelia ma pred vstupom do krajiny Internetu varovali: na Internete ti ukradnú totálne všetko a definitívne...
Akosi som nevedel vyriešiť túto dilemu – v sebe samom. Ale keďže píšem tak ako dýcham a to každý deň, hromadili sa v mojom komputeri texty... Cítil som, že energia necirkuluje, že je uzatvorená kdesi v pamäti počítača a že tam azda aj chátra...
Cítil som to ako pretlak – čosi som chcel uchrániť pre seba a zároveň to chcelo von, hrozilo to explóziou...
Ako hovoria Toltécki šamani, našou najlepšou školou je naša Smrť – ak nevieš, čo robiť v ten deň, opýtaj sa svojej Smrti. A tak som sa jej pýtal – ručím vám, že ona dá jasnú odpoveď; nie sme nesmrteľní v našom tele a ak ste si istí, že dnešný deň môže byť celkom dobre aj vašim posledným /kto môže povedať opak?/, konáte veľmi účelovo. Neprodukujete voloviny, lebo nie je čas... Produkujete iba to, čo produkovať máte – a ja som sa v inej zložitej životnej situácii rozhodol založiť blog ANTILÚZIA, kde zverejním, ako mi to povedalo v Calle Higuererre moje milované dievča „všetko, čo viem“ a to bez zbytočných otázok o autorských právach, alebo o tom, či to komusi vyhovuje, alebo nie....
Moje blogy mali byť prípravou pre stránku Netstory – na jej „doladenie“ mi ešte stále chýbali texty a ja som ich musel napísať.
V týchto dňoch som dokončil prvú časť MENOVO NA KONCI SVETA, ktorá predstavuje ságu od roku 1912 – 1968. Zdalo sa mi, že je to solídny základ pre storočný príbeh, pokračujúci a aktuálny v súčasnosti.
Svojim spôsobom sú aj tieto riadky súčasťou onoho storočného príbehu.
Môj „denník“ totiž pokračuje formou internetovej publikácie.
K rozhodnutiu „odpáliť“ Netsory do sveta netu ma viedlo poznanie, že moje autorské i ľudské odhaľovanie je presným opakom toho, na čom starý príbeh funguje – a teda na z a k r ý v a n í. Za každým zakrývaním a kamuflážou je ukrytý strach. Ak dobre skúmate ľudí, závislých na publicite a popularite, zistíte, že majú obrovský strach práve z toho, že by túto publicitu stratili. Bolo by to ako ich vlastná smrť – tak by to prežívali a preto robia pre svoj imidž všetko.
Máme strach z toho, že nás bude ktosi odpočúvať, že nás ktosi napichne, alebo si zaznamená naše dáta do databázy, že nám spôsobí tak či inak ujmu... A preto sa ukrývame – pôsobíme na internete, ale vpodstate sa ukrývame. Zverejnením Netstory sa teda prikláňam a pripájam k tým aktivitám na Internete, ktoré už všade vo svete presadzujú celkom iný prístup k šíreniu informácií, ale aj k osobnej zodpovednosti za svet, aký vytvárame. Na rozdiel od strachu a ukrývania, Netstory predstavuje absolútne obnaženie sa... Netstory je mojou časovou líniou aj bez tej na sociálnej sieti. Ak chcete o mne vedieť čokoľvek, zájdite na Netstory.
Ako som spomínal, na čas zverejnenia som si musel počkať – dozrieval som nielen umelecky, ale hlavne ľudsky. Musel som sa zbaviť strachu a stotožnenia sa z príbehom, ktorý je síce mojou stopou vo vesmíre, nie však mnou samotným...
A musel som sa zbaviť strachu z toho, že mi moje duševné vlastníctvo ktosi ukradne – dávam na police v mojom obchodíku všetok tovar; prístup je pre každého a peniaze od vás za to nepýtam.
Čo sa týka tých peňazí a spoplatňovania; presedel som nejaký čas s gitarisom Davem, ktorý hrá v Španielsku na ulici. Fotografoval som zábery z jeho života, zatiaľ čo mu ľudia hádzali do puzdra na gitaru drobné euráče... Dave z toho skromne vyžil. Bohužiaľ pri Daveovi som si uvedomil, že nemám jeho hudobný talent a nemôžem si zarábať ako pouličný muzikant. Zároveň som pri ňom pochopil, čo máme spoločné - nie som síce hudobník, ale robotník slova azda som. Som potulný, pouličný robotník slova a taktujem si na klávesnici počítača – ak prejdete okolo môjho viruálneho "placu", nič sa /rovnako ako v prípade Daveho/ nedeje – do vašich uší doľahlo pár tónov piesne, prejdete pár krokov a aj tie zmĺknu...
Rovnako ako Dave hrá /seriál fotografií s Davem je tiež súčasťou fotogalérie Netstory/, ja len trúsim slová na nete – robím to preto, že to robiť musím. Dospel som k tomu po rokoch skúšania všetkého možného; Internet je mojim výrazovým prostriedkom tak, ako ním bol za čas Fontány pre Zuzanu film, alebo ako je pre Daveho jeho gitara. Netstory je môj "štand" na virtuálnej ulici – a klamal by som, ak by som nepriznal, že by som bol rád ak by mi táto činnosť - podobne ako Davemu - priniesla raz obživu. Všímal som si však Daveho - hrá a hrá a hrá a vyzerá to akoby ho to, či mu ktosi do puzdra na gitaru hodí mincu, alebo nie - vôbec nezáležalo...
Keď som pred rokmi to tohto fascinujúceho priestoru ako autor vstupoval, netušil som, že môj už vtedy zamýšľaný projekt Netstory má uzrieť svetlo sveta práve v dobe zápasu o slobodu Internetu. Na projekte som pracoval niekoľko rokov ale nie preto, že by bol taký technicky náročný a komplikovaný, ako skôr z dôvodu vlastného autorského i ľudského vyzrievania a písania materiálov pre túto stránku. Radil som sa vtedy s ľuďmi, ktorí mi nie veľmi odporúčali zavesiť na web moje autorské texty; hlavne z dôvodu krádeže duchovného vlastníctva. Chcem sa teda ako autor a internetový publicista vyjadriť k tom, čo v súčasnosti prebieha vo svete v súvislosti s bojom zástancov autorských práv a tých, ktorí sa obávajú o stratu slobody v tomto doteraz tak slobodnom priestore.
Budem hovoriť len o svojej skúsenosti – ako to ostatne robím odkedy som do sveta netu vstúpil.
Projekt Netstory, ktorý má postupne poskytovať okrem priestoru pre moje vlastné autorské vyjadrenie aj priestor pre vyjadrenie širšej internetovej pospolitosti som započal v roku 2004 po mojej pamätnej ceste do španielskej Andalúzie. PUTOVANIE DO SAN PEDRA. Ale jeho počiatočná história siaha do zátoky Calla Higuerra, kde všetko začalo ako impulz, čo mi vtedy prišiel prostredníctvom slov môjho dievčaťa, ktorá mi v medznej životnej situácii vtedy povedala „napíš o tom“.
Najprv som na ňu pozrel - o čom to vlastne mám písať a pre koho to písať?
A ďalšia otázka – ak to všetko pekne poctivo aj napíšem, kto mi to na Slovensku uverejní, alebo vydá?
Hrozil som sa obchádzania vydavateľstiev, producentov, lebo túto hru som už poznal... Viacmenej som si bol istý, ako u nich pochodím, no mojej skepse som celú túto cestu absolvoval.
Len sa mi potvrdilo moje tušenie z Andalúzie, že z oficiálnych inštitúcií ma vypoklonkujú s tým, že talent na písanie síce mám, ale ich edičný plán s takýmto titulom do budúcnosti neráta. A tak sa mi to v skutočnosti aj dialo – robil som všetky možné i nemožné pokusy ako sa autorsky na Slovensku realizovať, no realizoval som sa len vtedy, ak som bol ochotný pracovať na témach, ktoré som dostal ako zákazku. Pánboh zaplať za tie zákazky, umožnili mi totiž systematicky pripravovať môj projekt Netstory, ktorý rokmi naberal na jasných kontúrach a obrysoch.
O čo v tomto projekte ide?
Vprvomrade som tam chcel umiestniť svoj dlhoročne zrejúci román MENOVO NA KONCI SVETA, ktorý zahŕňa obdobie približne sto rokov v dejinách jedného malého slovenského mesta a ságu niekoľkých jeho rodín, ulice, štvrte... Začína sa kdesi okolo roku 1912 a končí /alebo pokračuje/ v súčastnosti, teda v roku 2012.
Toto rozsiahle dielo zahrňuje v sebe aj moje príbehy NAVERÍMBOHA /1998/,
PUTOVANIE DO SAN PEDRA /2005/, ale aj niekoľko sto stránkové blogy ANTILUZIA či NARUBY. Okrem toho som mal v úmysle zverejniť svoje autorské denníky, ktoré si ako scenárista vediem od roku 1974 až podnes. Netstory je čímsi ako interaktívnym románom, textom, ktorý pokračuje každodennými zápiskami po súčasnosť a vlastne sa každý deň tvorí, podobne ako keď žena štrikuje dlhý šál. Rozhodol som sa využívať Internet ako výrazový prostriedok, teda špecifický výrazový prostriedok, čosi nové, veľmi pružné, dynamické a hlavne autentické – pretože nie je tu vydavateľa, či producenta, ktorý by vám texty upravoval. Netstory som komponoval ako hologram – aj najmenšia časť príbehu môže vystupovať samostatne, ako článok, príspevok, kapitola... Niekoľko tisíc strán textu, ktoré už dnes Netsory obsahuje možno čítať na preskáčku – čitateľ sa tak slobodne rozhoduje a svojim spôsobom „spolutvorí“ svoj čitateľský zážitok.
K tomu doplňujem fotogalériu stoviek mojich obrázkov z domova i zo sveta...
Netstory je okrem osobného, autobiografického príbehu, či ságy zároveň aj prierezom „timeline“ dejinami posledného storočia – dejinami nielen onoho malého slovenského mestečka a jeho rodín, ale aj európskymi, či svetovými dejinami.
Mojim scenáristicko-publicistickým výskumom vlastných textov, ktoré si vediem celé desaťročia som totiž prišiel na zvláštny princíp „uloženia“ jednotlivých príbehov systémom akoby ruských „matiriošiek“, pričom tá najväčšia reprezentuje Univerzum a všetky ostatné, až po tú najmenšiu reprezentujú stále „menšie“ a menšie príbehy, až po ten náš – individuálny. Váš i môj príbeh je „uložený“ v „tele“ širšieho príbehu rodiny, mesta, regiónu, krajiny, sveta, vesmíru... Štúdiom zákonitostí kvantovej fyziky, ale aj mnohých mystických tradícií sveta som dospel k ešte o čosi zaujímavejšiemu výsledku – naše príbehy sú nielenže v sebe pasívne „uložené“ - ale majú vplyv jeden na druhý. Aj najmenší, osobný príbeh má teda svoj účinok na celý vesmír... V tom je uložená naša moc – spojená s osobnou zodpovednosťou.
Nie sme teda bezmocné bytosti, ktorými zmieta osud, ako loďou na talianskom pobreží... Máme svoj „vplyv“ - ten vychádza z vnútra aj toho „najmenšieho“ príbehu, teda aj s vášho vlastného. Tomuto poznaniu zvyknem hovoriť „učenie o príbehoch“ - Netstory je vlastne „dôkazom“ že veci a príbehy takto fungujú ale aj toho, že my sami svojim príbehom nie sme. Sme tí, ktorí sú „za“ príbehom, sme jeho scenáristami ale aj režisérmi a producentami.
Netstory nie je len samoúčelným poducírovaním sa pred verejnosťou – je to „dôkaz“, že napriek tomu, že sa v bežnom živote so svojim príbehom stotožňujeme, práve ono „stotožnenie sa“ je príčinou našej biedy a utrpenia.
Cesta „za“ príbeh je cestou vedomého prežívania svojho príbehu – a tá cesta vedie k roku 2012.
Keď už som spomenul tento rok, musím napísať, čo si ja pod týmto fenoménom predstavujem a ako ho chápem. Pre mňa je to j e d n o z n a č n é vystúpenie z Príbehu. Príbeh, lepšie povedané jedna veľká Kniha, obsahujúca v sebe celé tisícročia sa končí. A tak sa končia aj naše osobné príbehy. Končia sa príbehy celých krajín i únií... Jednoducho je koniec, záver – to však neznamená náš zánik. Práve naopak – r o d í m e sa ako autentické ľudské bytosti. Ako tí, čo sú tvorcami svojich príbehov i príbehov tohto sveta. Je to, prosím, zrozumiteľné?
Ešte raz – to, čomu hovoríme Apokalypsa je pre mňa smrť húsenice a zrod motýľa.
Motýľ symbolizuje naše autentické Ja, teda našu jedinečnosť.
Húsenica je príbeh, s ktorým sme sa natoľko stotožnili, že jeho záver považujeme za svoju smrť. Dejú sa nám veci – mne aj vám, ktoré by sme ešte pred rokom, dvoma považovali za science-fiction. Vplávali sme naozaj do turbulentných časov – to zomiera starý príbeh – váš starý príbeh, môj starý príbeh i príbeh starého sveta všeobecne: nezabúdajme na systém matriošiek...
Tým, že tento storočný príbeh zverejňujem znamená zároveň to, že sa už necítim byť s ním zviazaný – nestotožňujem sa s ním. A keďže som sa od neho všetkým svojim úsilím odpútaval, nemám dnes už pocity vlastnej neistoty, či strachu pred zverejnením, aj keď niekedy to ešte príde a vie ma to na čas zaskočiť...
Netstory je o d h a l e n í m na nete – teda pred širokou verejnosťou. Robím to dobrovoľne a celkom zámerne; som totiž presvedčený, že to, čomu hovorím „starý príbeh“ fungovalo /a funguje/ na princípe ukrývania a vytvárania hraníc. To ukrývanie, či zatajovanie, alebo vytváranie falošného imidžu /klaňanie sa obrazu/ na ktorom stojí táto stará paradigma /starý príbeh/ vytvorilo aj fenomén o ktorom som hovoril na začiatku – fenomén vlastnenia duševného vlastníctva. Licenciu si od vás môže kúpiť hocikto, kto vám ponúkne sumu, ktorú mu podpíšete. Tým pádom máte peniaze, ale nemáte nárok používať vaše vlastné dielo podľa vášho vlastného uváženia.
Moji priatelia ma pred vstupom do krajiny Internetu varovali: na Internete ti ukradnú totálne všetko a definitívne...
Akosi som nevedel vyriešiť túto dilemu – v sebe samom. Ale keďže píšem tak ako dýcham a to každý deň, hromadili sa v mojom komputeri texty... Cítil som, že energia necirkuluje, že je uzatvorená kdesi v pamäti počítača a že tam azda aj chátra...
Cítil som to ako pretlak – čosi som chcel uchrániť pre seba a zároveň to chcelo von, hrozilo to explóziou...
Ako hovoria Toltécki šamani, našou najlepšou školou je naša Smrť – ak nevieš, čo robiť v ten deň, opýtaj sa svojej Smrti. A tak som sa jej pýtal – ručím vám, že ona dá jasnú odpoveď; nie sme nesmrteľní v našom tele a ak ste si istí, že dnešný deň môže byť celkom dobre aj vašim posledným /kto môže povedať opak?/, konáte veľmi účelovo. Neprodukujete voloviny, lebo nie je čas... Produkujete iba to, čo produkovať máte – a ja som sa v inej zložitej životnej situácii rozhodol založiť blog ANTILÚZIA, kde zverejním, ako mi to povedalo v Calle Higuererre moje milované dievča „všetko, čo viem“ a to bez zbytočných otázok o autorských právach, alebo o tom, či to komusi vyhovuje, alebo nie....
Moje blogy mali byť prípravou pre stránku Netstory – na jej „doladenie“ mi ešte stále chýbali texty a ja som ich musel napísať.
V týchto dňoch som dokončil prvú časť MENOVO NA KONCI SVETA, ktorá predstavuje ságu od roku 1912 – 1968. Zdalo sa mi, že je to solídny základ pre storočný príbeh, pokračujúci a aktuálny v súčasnosti.
Svojim spôsobom sú aj tieto riadky súčasťou onoho storočného príbehu.
Môj „denník“ totiž pokračuje formou internetovej publikácie.
K rozhodnutiu „odpáliť“ Netsory do sveta netu ma viedlo poznanie, že moje autorské i ľudské odhaľovanie je presným opakom toho, na čom starý príbeh funguje – a teda na z a k r ý v a n í. Za každým zakrývaním a kamuflážou je ukrytý strach. Ak dobre skúmate ľudí, závislých na publicite a popularite, zistíte, že majú obrovský strach práve z toho, že by túto publicitu stratili. Bolo by to ako ich vlastná smrť – tak by to prežívali a preto robia pre svoj imidž všetko.
Máme strach z toho, že nás bude ktosi odpočúvať, že nás ktosi napichne, alebo si zaznamená naše dáta do databázy, že nám spôsobí tak či inak ujmu... A preto sa ukrývame – pôsobíme na internete, ale vpodstate sa ukrývame. Zverejnením Netstory sa teda prikláňam a pripájam k tým aktivitám na Internete, ktoré už všade vo svete presadzujú celkom iný prístup k šíreniu informácií, ale aj k osobnej zodpovednosti za svet, aký vytvárame. Na rozdiel od strachu a ukrývania, Netstory predstavuje absolútne obnaženie sa... Netstory je mojou časovou líniou aj bez tej na sociálnej sieti. Ak chcete o mne vedieť čokoľvek, zájdite na Netstory.
Ako som spomínal, na čas zverejnenia som si musel počkať – dozrieval som nielen umelecky, ale hlavne ľudsky. Musel som sa zbaviť strachu a stotožnenia sa z príbehom, ktorý je síce mojou stopou vo vesmíre, nie však mnou samotným...
A musel som sa zbaviť strachu z toho, že mi moje duševné vlastníctvo ktosi ukradne – dávam na police v mojom obchodíku všetok tovar; prístup je pre každého a peniaze od vás za to nepýtam.
Čo sa týka tých peňazí a spoplatňovania; presedel som nejaký čas s gitarisom Davem, ktorý hrá v Španielsku na ulici. Fotografoval som zábery z jeho života, zatiaľ čo mu ľudia hádzali do puzdra na gitaru drobné euráče... Dave z toho skromne vyžil. Bohužiaľ pri Daveovi som si uvedomil, že nemám jeho hudobný talent a nemôžem si zarábať ako pouličný muzikant. Zároveň som pri ňom pochopil, čo máme spoločné - nie som síce hudobník, ale robotník slova azda som. Som potulný, pouličný robotník slova a taktujem si na klávesnici počítača – ak prejdete okolo môjho viruálneho "placu", nič sa /rovnako ako v prípade Daveho/ nedeje – do vašich uší doľahlo pár tónov piesne, prejdete pár krokov a aj tie zmĺknu...
Rovnako ako Dave hrá /seriál fotografií s Davem je tiež súčasťou fotogalérie Netstory/, ja len trúsim slová na nete – robím to preto, že to robiť musím. Dospel som k tomu po rokoch skúšania všetkého možného; Internet je mojim výrazovým prostriedkom tak, ako ním bol za čas Fontány pre Zuzanu film, alebo ako je pre Daveho jeho gitara. Netstory je môj "štand" na virtuálnej ulici – a klamal by som, ak by som nepriznal, že by som bol rád ak by mi táto činnosť - podobne ako Davemu - priniesla raz obživu. Všímal som si však Daveho - hrá a hrá a hrá a vyzerá to akoby ho to, či mu ktosi do puzdra na gitaru hodí mincu, alebo nie - vôbec nezáležalo...
Tak akosi to urobím aj ja.
A teraz konečne k slovám na úvode...
Netsory vstupuje do siete v časoch boja o slobodu Internetu.
Zámienka autorských práv sa mi vidí – zvlášť po tom, čo som povedal o svojich vlastných autorských právach – tým, čím aj je „zámienkou“... Ak cítite naozaj ako životnú potrebu umelecky sa vyjadriť, tak to robíte bez ohľadu na to, či vám za to ktosi platí alebo nie...
Peniaze prichádzajú sekundárne a niekedy nemusia prísť vôbec. Takému van Goghovi neprišli vôbec – aspoň za jeho života. Ja si ale neviem predstaviť Vincenta van Gogha, ako čaká na zaplatenie honoráru, vraj až potom chytí štetec do ruky... To by nebol Vincent a to by jeho obrazy nemali silu akú majú a prečo sú dnes cenené na desiatky miliónov...
Nechcem sa porovnávať s van Goghom – ale odjakživa som s ním cítil duševné prepojenie, moja matka mi prezradila, že dokonca čítala jeho "Dopisy bratovi" v čase, keď bola so mnou tehotná... Takže azda aj preto Vincentov boj a jeho postoje chápem,
lepšie povedané, ja to prežívam tak isto; písanie je mojou potrebou a od istého času už aj zverejňovanie. Pretože tým, ako zverejňujem vnímam kontakt s vami... Vnímam prepojenie so stovkami a tisíckami hlasov /len na portáli CEZ OKNO je to už pol milónová návštevnosť/ - vnímam to kdesi hlboko v sebe a keď teraz píšem, nerobím to už ako v časoch mojich Tajných kroník len do šuflíka, alebo pamäte počítača... Robím to s tým, že zasa zo seba stŕham zdrap látky, z ktorej boli utkané moje staré šaty, môj starý príbeh...
Internet je pre mňa a moje písanie najvhodnejším médiom, je výrazovým prostriedkom a ja sa ho učím naplno využívať. Preto mi tak záleží na jeho slobode a voľnom šírení – predstavuje totiž kolektívne vedomie človečenstva; a všetko, čo do tohto kolektívneho vedomia vložíme, stáva sa jeho súčasťou. Ak tam vkladáme nebojácnosť a lásku, premeníme tento svet. Máme na to úžasný technický prostriedok – prostriedok komunikácie i archivácie. Čo doň raz vložíme, ostáva tam – máme za to plnú zodpovednosť. Nepremárnime preto svoju šancu – ochráňme si tento dar ľudského umu a nedovoľme nikomu robiť si naň nárok...
Kolektívne vedomie ľudstva pripravuje už teraz cestu našej spoločnej budúcnosti – musíme sa naučiť na nové pravidlá a celkom, celkom nové medziľudské vzťahy. Ich základom bude odvaha, česť a hrdosť – nie strach, zbabelosť a zakrývanie... Starý príbeh sveta zomrel – nech žije ten, čo práve prichádza!
P.S.: Netstory čaká na schválenie webhostingu...
Netsory vstupuje do siete v časoch boja o slobodu Internetu.
Zámienka autorských práv sa mi vidí – zvlášť po tom, čo som povedal o svojich vlastných autorských právach – tým, čím aj je „zámienkou“... Ak cítite naozaj ako životnú potrebu umelecky sa vyjadriť, tak to robíte bez ohľadu na to, či vám za to ktosi platí alebo nie...
Peniaze prichádzajú sekundárne a niekedy nemusia prísť vôbec. Takému van Goghovi neprišli vôbec – aspoň za jeho života. Ja si ale neviem predstaviť Vincenta van Gogha, ako čaká na zaplatenie honoráru, vraj až potom chytí štetec do ruky... To by nebol Vincent a to by jeho obrazy nemali silu akú majú a prečo sú dnes cenené na desiatky miliónov...
Nechcem sa porovnávať s van Goghom – ale odjakživa som s ním cítil duševné prepojenie, moja matka mi prezradila, že dokonca čítala jeho "Dopisy bratovi" v čase, keď bola so mnou tehotná... Takže azda aj preto Vincentov boj a jeho postoje chápem,
lepšie povedané, ja to prežívam tak isto; písanie je mojou potrebou a od istého času už aj zverejňovanie. Pretože tým, ako zverejňujem vnímam kontakt s vami... Vnímam prepojenie so stovkami a tisíckami hlasov /len na portáli CEZ OKNO je to už pol milónová návštevnosť/ - vnímam to kdesi hlboko v sebe a keď teraz píšem, nerobím to už ako v časoch mojich Tajných kroník len do šuflíka, alebo pamäte počítača... Robím to s tým, že zasa zo seba stŕham zdrap látky, z ktorej boli utkané moje staré šaty, môj starý príbeh...
Internet je pre mňa a moje písanie najvhodnejším médiom, je výrazovým prostriedkom a ja sa ho učím naplno využívať. Preto mi tak záleží na jeho slobode a voľnom šírení – predstavuje totiž kolektívne vedomie človečenstva; a všetko, čo do tohto kolektívneho vedomia vložíme, stáva sa jeho súčasťou. Ak tam vkladáme nebojácnosť a lásku, premeníme tento svet. Máme na to úžasný technický prostriedok – prostriedok komunikácie i archivácie. Čo doň raz vložíme, ostáva tam – máme za to plnú zodpovednosť. Nepremárnime preto svoju šancu – ochráňme si tento dar ľudského umu a nedovoľme nikomu robiť si naň nárok...
Kolektívne vedomie ľudstva pripravuje už teraz cestu našej spoločnej budúcnosti – musíme sa naučiť na nové pravidlá a celkom, celkom nové medziľudské vzťahy. Ich základom bude odvaha, česť a hrdosť – nie strach, zbabelosť a zakrývanie... Starý príbeh sveta zomrel – nech žije ten, čo práve prichádza!
P.S.: Netstory čaká na schválenie webhostingu...
Ide o http://netstory.sk/ ?
OdpovedaťOdstrániťKolko este musim(e) cakat?
Ja sa neviem dockat!